Na prechádzke jarným lesom sme sa stretli so záhadou. Keď sme fotili drobotinu na zemi, kvapli pred nás slizovité kvapky na dlhých nitiach.
Guľôčka na nitke
Na niektorých boli prilepené lístočky a smetie
Keďže vyzerali divne, obzreli sme si ich lepšie.
A zistili sme, že podobné už visia z konárikov a sú prichytené v kríkoch. Spod želatinového obalu guľôčok presvitali malinké tiene – zdalo sa nám, že sú tam drobné motýliky alebo stočené drobnučké červíky. Samozrejme, že sme si ich nafotili a doma googlili.
Retiazky guľočiek
Ale žiadne ,,slizovité guľôčky s hmyzom“ sme nenašli, nech sme sa akokoľvek snažili. Dokonca ani priatelia na facebooku nevedeli záhadu vyriešiť 😀 . Hádali utajeného E.T.-ho, slzy plačúcej vŕby… Ale na mieste, kde sme kvapky našli, vŕba široko-ďaleko nebola. Rástli tam topole.
Záhada nám ale nedala pokoj. O dva dni sme sa vybrali na lepší prieskum.
Semienko
Stvrdnuté retiazky
,,Želatina“ na guľôčkach zoschla a tesne obopla predmet vo vnútri. Nitôčky boli tiež tvrdé a suché.
Záhada sa vysvetlila – to vo vnúti bolo srdiečkové semienko.
Prasknuté semená
Poriadne sme sa poobzerali a lepšie si obzreli zvyšky naokolo. A našli sme rozdrvené bobuľky. Boli poprilepované na konárikoch, popadané na zemi – zrejme praskli samovoľne. Navyše, na zemi boli popadané vetvičky imela.
Bobuľka imela
Potom už len stačilo spojiť si dve a dve – teda strom nad nami a hlavne jeho obyvateľa a malých ,,mimozemšťanov“. Na topoli nad našimi hlavami rástlo imelo. A práve ono vystreľovalo do sveta semienka – a to pekne po nitôčke nadol a krásne zabalené do mäkkého obalu.